ZO ŽIVOTA JEŽKA

Dobrý deň. Ja som ježko a vôbec to nemám v živote ľahké...

Chcel by som Vás, milí čitatelia, v krátkosti zoznámiť s mojím životom. Nie je vôbec ľahký. A ak sa stane šťastná náhoda, že žijem v lese mimo ľudský dosah, je o niečo krajší, no ani tam to nie je výhra.

Tak prosím, čítajte.

Možno ma tak trochu poznáte. Najčastejšie ma môžete vidieť na ceste, keď som už stratil to najcennejšie čo som mal - svoj život. Áno, takto ma vidíte najčastejšie. Bez života, ako nejakú krvavú hmotu, po ktorej
denne prejdú tisícky áut, až som len taký fliačik na ceste a nikoho už ani nenapadne, že dakedy to bol živý ježko.

To som celý ja. Veď som chcel o svojom živote,
a zatiaľ som iba napísal, ako najčastejšie končí.

Prichádzam na svet v júni až septembri. Moja mamička má veľa starostí ešte prv, než ma porodí. Najprv musí nájsť vhodný úkryt, kde nás dakto len tak ľahko nenájde. Musí byť tmavý a bezpečný, chránený pred
dažďom a vetrom. Hlavne v meste to má ježia mamička ťažké. Hustých kríkov je málo, väčšinou sú obsadené, tak chuderka chodí a hľadá. A ak aj nájde a privedie ma na svet, prichádzajú ďalšie starosti.

Budem už o nás hovoriť v množnom čísle. Kým sme úplne maličkí, môže nás opustiť len na krátku dobu.
Za tú krátku dobu sa musí najesť a napiť, aby mala nielen energiu sa
o nás starať, ale aj mliečko. Viete si predstaviť, čo to dá námahy
v meste, uprostred letnej horúčavy? A viete, že často nás musí
opustiť, aby sama prežila? Sme drobnučkí, bez pichliačikov a len preto, že
nebola v blízkosti vodička, umierame. Často zomrie na nedostatok vody aj
mamička...

Ak však ježia mamička má dostatok vody a aj potravy, kŕmi nás a my rastieme a po čase ideme s ňou na potulky. No stáva sa, že nám mamičku zabije auto a my zostávame opustení. Vtedy
vyliezame z hniezda, môžeme sa dostať na chodník či ulicu a zúfalým
plačom mamičku voláme. Niekedy ju nájdeme neďaleko mŕtvu a ideme
k nej na cestu a stane sa to osudným aj nám.

Sú prípady, kedy nám ľudia zničia hniezdo a mamička nás
opustí. Alebo nás nájde pes a zabije nás ešte takých maličkých.

Veru, bežný človek nevie, koľko nešťastí a nástrah na
nás všade číha. Život ježka je jedno veľké nebezpečenstvo.

Ak aj máme to šťastie, že nás mama vychová a pripraví do života, nemáme vôbec vyhrané. Musíme si aj my sami nájsť bezpečný úkryt. Dokážeme sa oň aj pobiť. Ideálne je, ak ich máme dva. No musíme byť skromný a vystačiť si aj s jedným.

Ak ho máme, máme sa kam na celý deň uložiť. Žiaľ, niekedy,
keď cítime, že sa blíži zima a my nemáme dostatočnú hmotnosť, lozíme aj
cez deň, aby sme našli dostatok potravy. Ale lozíme aj v lete, keď sme
dehydrovaní. Ježia matka bežne cez deň vychádza, najmä ak upravuje hniezdočko
či si hľadá potravu alebo musí nájsť hniezdo nové. Potom nás v papuľke prenáša.

Noc.

Noc je náš deň. Máme na život v noci prispôsobené očká,
no predovšetkým sluch a čuch. Dokážeme žiť aj úplne slepí, tak sme na tom
s čuchom dobre. Ucítime v zemi dážďovku, hoci môže byť hlbšie,
ucítime dokonca vodu. Sluchom začujeme aj drobnú húsenicu.

Ak je potravy málo a my nemáme dostatočnú hmotnosť, sme slabí a naše telíčka nemôžu bojovať s parazitmi, ktoré sa na nás lepia. Mnohí ľudia nás zabijú aj nesprávnym antiparazitným prípravkom. Ani veterinári často nevedia, čo je pre nás najlepšie. Preto sa treba obrátiť na záchranné stanice.

NOC

Áno, noc je ten čas, kedy nás môžete najľahšie stretnúť.
Fučíme, fŕkame, dokonca krochkáme a tých ľudí, ktorí nevedia, že sme to
my, plašíme. V niektorých jazykoch máme preto v pomenovaní aj slovo
prasiatko. Čo už, sme také malé veselé krochkajúce, avšak pichľavé prasiatka.

Počas noci vlastne nerobíme nič iné, iba hľadáme vodu
a potravu. No a v čase párenia partnera. Všetko sú to, ak to
smiem tak nazvať, nadľudské výkony: nájsť si vodu, to sa často rovná smrti.
Musíme piť z kaluží, kde získame aj mikróby a teda nejakú chorobu.
Dostávame rôzne parazity, ktoré nás dokážu zabiť. Ľudia nám dávajú mlieko, my
sme smädní, vypijeme ho a potom v bolesti umierame. Topíme sa
v záhradných jazierkach a bazénoch preto, že do nich kvôli smädu
spadneme, no nemáme sa ako z nich dostať. Ideme k psím búdkam po vodu
a zraní či zabije nás pes, ktorý sa možno iba chcel hrať. Určité plemená
však pre nás znamenajú istú smrť. Napríklad bígl. To je náš koniec.

Ak máme to šťastie, že sa dostaneme do nejakej štvrti, kde
sú aj záhrady s možnosťou prejsť z jednej do druhej, často sme
sklamaní. Dnešné záhrady nie sú to, čo bývali. Sú vykosené až po zem, trávniky
sú striekané, aby v nich nebola burina, pre natiahnuté siete si
nevypapreme dážďovku, jedovaté nástrahy na slimáky otrávia a zabijú aj
nás, ak zjeme slimáka, ktorý ich zožral, a tak zasa umierame
v bolestiach. Utopenie v jazierku kvôli uhaseniu smädu som už
spomínal, rovnako aj psov.

A tak často chodíme po parádnych záhradách,
v ktorých nieto života. Chodíme celú noc a aj tak ideme ráno spať
hladní. Ďalšiu noc ten istý scenár.

Cesty plné áut - to je kapitola sama osebe. Hlavne
v lete nachádzame na rozpálených cestách hmyz a zasa nás to stojí
život. Ak konečne naprší, zasa len ideme na cesty po dážďovky. Mnohí nás
vlastne poznáte iba ako zabitých na cestách.

Ak pri našich potulkách nenájdeme ráno vhodný úkryt, lebo
sme sa príliš vzdialili od toho trvalého, skryjeme sa do nejakej najbližšej
kôpky alebo len tak do vysokej trávy. Aj toto často znamená náš koniec. Ľudia
trávu pred kosením neskontrolujú, sú leniví prezrieť kôpku, či v nej
neoddychujeme alebo nemáme mláďatká. Pri kosení nás zmrzačia alebo zabijú,
v kôpke zhoríme. Neujdeme na zvuk kosačky, neujdeme ani z horiacej
kopy. Takto sme boli stvorení; schúlime sa do klbka, to je naša
obrana. Pri ohni, kosačke alebo aute absolútne neúčinná.

Ak prídeme na svet v lese, alebo ak chcete, mimo
civilizáciu, ani tam to nie je žiadna výhra. Môže nás zjesť jazvec, výr, alebo
nám môže líška zo zvedavosti odhryznúť nôžku. Vždy je lepšie, ak nám odhryzne
zadnú, pretože tak ešte dokážeme žiť. Ak nám ale odhryzne prednú, nech nás už
radšej zožerie celých, pretože už nie sme schopní vyhrabať si potravu. No keď
sa staneme súčasťou potravinového reťazca, aspoň sme niekomu poslúžili. Taký je už život. To je ale nič v porovnaní s tým, ako nám všelijako dokážu ublížiť ľudia. Mnohí úmyselne, iný z nevedomosti, ale aj
lenivosti. Robotické kosačky nás skalpujú tak, že v bolestiach umierame. Trvá celé hodiny kým zomrieme.

A pritom, keby mali ľudia v záhradách čo
i len malý kúsok, ktorý by pripomínal divočinu, kútik s kompostom,
kôpky lístia alebo slamy, nemuseli by nič striekať, nemuseli by mať žiadne chemické
vylepšováky na hmyz, húsenice, slimáky, pretože my by sme im s radosťou poslúžili a zbavili
ich všetkej hávede.

Veru, taký obyčajný ježko, ten, ktorého poznáte ako
roztomilého pichliačika z rozprávky, má veľmi ťažký život. Žije tu milióny
rokov, no teraz sa začal strácať. Je tu dlhšie ako človek, ale človek má
množstvo spôsobov, ako ho zabiť.

Môj prejav k Vám zakončím tak ako som začal.

Som ježko. Rozprávam o svojom ťažkom živote jednej
mamičke na materskej, ktorá to zapisuje na počítači a sľúbila mi to
zverejniť. Ona má veľmi rada ježkov a chce im pomôcť. Je však sama. Teda, jej manžel a otec jej pomôžu ak treba.
Prosím, pridajte sa k nej, aby nám nepomáhala len ona. Prosím, pomôžte
nám.

Váš ježko.